Patrí sa začať úvodníkom – ja opäť inak. Nech sa páči, môj posledný článok v našich obecných novinách. Pre mňa pracovne nazvaný „ odchodník“.
Je veľa miest, veľa čarokrásnych zákutí a pohorí, veľa dediniek na našom Slovensku, ale len jedna je taká. Je malá rozlohou, ale veľká srdcom, bohatá umením a kultúrou svojho ľudu. Naša dedina Párnica. Tento krásny kút Slovenska, pokrytý starými stromami, popretkávaný zurčiacimi potôčkami mi prirástol k srdcu.
Keď som v roku 2006 nastúpila ako párnická richtárka, bola som mladá, neskúsená, pre väčšinu z vás cudzia. K svojej práci som vždy pristupovala veľmi zodpovedne. Zodpovedne voči dôvere, ktorú ste mi vtedy ako neznámej žene dali, zodpovedne voči vám všetkým, ale predovšetkým zodpovedne voči sebe samej. Byť čestná, spravodlivá, úprimná, konajúca v prospech dobra vás. Takou richtárkou som chcela byť a myslím, že takou som aj bola.
Počas mojej 12-ročnej práce som sa stretla s mnohými situáciami, ktoré som zažívala po prvý krát. Veľakrát bolo treba urobiť rozhodnutia, ktoré vôbec neboli ľahké a niesli so sebou veľkú zodpovednosť. Bola to pre mňa najťažšia cesta, ale zároveň aj jedna z najkrajších. Vidieť, ako dedina rastie, ako sa pomaly mení zo stagnujúcej dediny na dedinu modernú, dedinu atraktívnu pre mladých ľudí a zaujímavú pre turistov bol ten najkrajší pohľad.
To všetko však mohlo fungovať len vďaka vám – vďaka ľuďom, ktorí sú dušou tejto dediny. Vďaka vášmu nadšeniu, trpezlivosti, oddanosti, zanieteniu a veľkému srdcu. Robiť veci len tak. Pre dobrý pocit, pre úsmev a radosť z tých jednoduchých vecí.
Dnes môžem len ďakovať za to obrovské šťastie, že som mohla byť jednou z vás.
Príde však čas kedy sa niečo končí a niečo nové opäť začína. A pre mňa prišiel ten čas práve teraz. Čas, kedy u mňa zhasínajú túžby po materiálnych potrebách a naopak rozsvecujú sa túžby, ktorých sa nedá nabažiť. Potrebujem viac cítiť blízkosť, vidieť nehu v očiach iných, viac sa smiať a dotýkať sa, viac si uvedomovať to, čo nás robí ľudskými bytosťami. Bez ohľadu na spoločenské postavenie, na vek, na náboženské vyznanie, potrebujem niečo čo nemá váhu ani tvar, nemá vôňu ani farbu, ale má tú úžasnú životodarnú silu a všadeprítomné teplo.
Dovoľte mi milí Párničania, aby v čase adventu som nám zaželala , aby sme každý deň mali príležitosť začať „dávať“, vravieť „áno“ a podávať pomocnú ruku „ len tak“. Aby sme úprimne a otvorene hovorili o tom čo si myslíme, ale zároveň aby sme našli rovnováhu v láskavosti a prijatí. Aby sme sa vedeli tešiť a prejavovať vďaku za všetky „ obyčajné veci“.
Do nového roka 2019 vykročme s pevným zdravím, so snami v očiach a s úsmevom na tvári. . . . .